január, 2018 | EDUMA Od emócií k poznaniu

30 jan

Jana Dinušová: Každé dieťa ma niečo naučilo

Jana väčšinu svojho času venuje deťom. Má doma svoje dve biologické a okrem nich vždy jedno alebo dve zverené do starostlivosti. Je profesionálna matka, ktorá sa však stíha veľa. Štvrtý rok externe študuje na Komenského univerzite v Bratislave špeciálnu pedagogiku a v rámci nášho inkluzívneho vzdelávania na 4-vé akadémii rozvoja kritického myslenia sa rozhodla viesť rozhovory so svojimi biologickými deťmi o deťoch, ktoré do ich rodiny prichádzajú. Prečítajte si rozhovor s ňou a jej záverečnú prácu.

Ako by ste opísali svoju prácu?
Pre mňa je to niečo, čo ma napĺňa. Neberiem to ako prácu. Mám síce obrovskú zodpovednosť za život dieťaťa, ale pri každodenných činnostiach mi to tak nepríde. Mala som doma také deti, ktoré ma obohatili o neuveriteľné zážitky. V tomto sú deti super, človek sa s nimi nemá čas nudiť. Keď si to tak spätne vezmem, každé ma niečo naučilo a každé mi do života prinieslo niečo nové. Pri dievčatku, ktoré od nás odišlo minulé leto som si uvedomila, že nie ono malo šťastie, že k nám prišlo, ale my, že sme ju spoznali. Je to super človiečik.

Ktoré tri slová vystihujú dobrého profesionálneho rodiča?
Trpezlivosť, dobrodružstvo a láska.

Ako u vás doma vznikla myšlienka, že sa popri vašich deťoch budete venovať aj ďalším, ktoré nemajú to šťastie byť v rodine?
Vždy som chcela pracovať so zvieratami, no pri výbere strednej školy si moji rodičia presadili obchodnú akadémiu. Po škole som pracovala trinásť rokov ako účtovníčka, ale vôbec ma to nenapĺňalo a stále som hľadala, v čom by som sa našla. Už počas druhej materskej som natrafila na profi rodičovstvo, ktoré ma zaujalo, ale nemali sme vhodné bytové podmienky. Koncom roka 2012 som sa stretla so syndrómom vyhorenia. Mala som dosť ťažké obdobie, kedy som musela zmeniť svoju prácu. Ani neviem ako, ale dostala som prácu v Detskom domove Macejko v Malackách ako pomocná vychovávateľka. Toto obdobie bolo pre mňa úžasné, ale stále som mala pocit, že tým deťom nemôžem dať to, čo by som chcela. Takže doma sme opäť otvorili tému profesionálneho rodičovstva. Potom to už išlo veľmi rýchlo. Prihlásila som sa na kurz, aby som bola pripravená, keď príde tá správna chvíľa. Nepočítala som s tým, že hneď po ukončení kurzu, sa stanem profesionálnym rodičom, ale Božie cesty sú nevyspytateľné a ja som dostala ponuku od našej pani riaditeľky už počas kurzu.

Minulý rok ste sa dokonca rozhodli vzdelávať sa na našej 4-vé akadémii. Aké boli vaše očakávania?
Ja som sa na vzdelávanie prihlásila kvôli Janette Motlovej. Materiály, ktoré som dostala pred vzdelávaním, som si veľmi nepozerala. Bola som potom prekvapená, na čo som sa to vlastne dala.

Prečo? Čím ste počas neho prechádzali?
Zo začiatku som sa cítila ako Alenka v krajine zázrakov. Hlavou mi išlo: „Dinuška, čo tu robíš? Na budúce čítaj, čo ti pošlú a až potom sa prihlás.“ Janette má však dar reči a po chvíli ma strhla na svoju stranu. Ja som sa na vzdelávaní veľa naučila a najmä som zistila veľa vecí o sebe. Najviac ma však zaskočila obhajoba mojej záverečnej práce. Hneď na začiatku sa mi roztriasol hlas, po chvíli prišli aj slzy a ďalej to už nešlo. Ale spolužiačky boli super a podržali ma, takže nakoniec niečo zo mňa vyšlo. Toto bol pre mňa silný moment a asi na neho dlho nezabudnem.

Vo svojej záverečnej práci ste sa rozhodli pre zaujímavú reflexiu. Hovoriť s vašimi vlastnými deťmi o deťoch, ktoré prichádzajú na istý čas k vám domov. Aké to bolo?
Na začiatku som mala obavy, ale tie po pár minútach zmizli. Myslím si, že rozhovor s mojimi deťmi mi veľmi pomohol a pomohol aj im. Prišli sme na veci, o ktorých sme sa predtým doma vôbec nerozprávali a veľa sa tým vyjasnilo. Mne to pomohlo pochopiť ich potrebu oddýchnuť si od tohto všetkého a mať zasa rodičov iba pre seba. Zaskočila ma ich úprimnosť. Najmä, keď mi povedali, že už nechcú, aby prišlo domov ďalšie dieťa. Mala som problém to prijať. Teraz viem, že nerešpektovať ich pocity a potreby by bolo odo mňa sebecké a nesprávne. Naše deti prežívajú odchody detí, ktoré k nám prichádzajú, oveľa viac.

Čo vás prekvapilo najviac?
Všetko, čo moje deti povedali o ďalších deťoch, bolo pozitívne. Akoby sa v nich uchovalo iba to pekné a ostatné vybledlo a stratilo sa.

Koľko detí už prišlo do vašej rodiny? Beriete ich ako vaše?
Za tri roky prišlo do našej rodiny päť detí. Všetky sme brali akoby boli naše. Myslím, že bez toho by sa to ani nedalo, pretože tieto deti sú veľmi poznačené tým, čím si prešli a venovať väčšinu svojho času na úkor svojej rodiny dieťaťu, ktoré považujem za cudzie, je veľmi ťažké a vyčerpávajúce.

Viete, koľko je dnes na Slovensku profesionálnych rodičov?
Profesionálnych rodičov je málo a ich stav sa znižuje. Naopak, detí v domovoch pribúda. V číslach je to asi 700 profesionálnych rodičov a do 5000 detí v detských domovoch, ale to je iba môj odhad.

Ak by ste si niečo mohli priať, nejakú zmenu na Slovensku, čo by to bolo?
Aby deti nemuseli znášať hriechy dospelých.

Prečítajte si Janinu prácu alebo viac informácií o 4-vé akadémii rozvoja kritického myslenia, ktorej cieľom je vzdelávať, vychovávať a viesť k vnímavosti

23 jan

Natália Petrová: Chcela by som, aby sa ľudia nehodnotili podľa jedného pohľadu

Natália pracuje ako programová manažérka v Nadácii Pontis, kde sa denne stretáva s témou pomoci druhým. Na ľudí s prekážkami a tému inakosti sa rozhodla pozrieť inou optikou aj prostredníctvom vzdelávania na 4-vé akadémii rozvoja kritického myslenia – vychovávať, vzdelávať, viesť k vnímavosti. Výsledkom bol projekt, v ktorom sa cez koučingové otázky zamerala na silné stránky svojej kolegyne.

Mali by sme medzi sebou hovoriť viac o inklúzii?
Myslím si, že áno. Pokiaľ sa o inklúzii nebude rozprávať, nedozvie sa o nej nikto. O inkluzívnom prístupe by sa malo hovoriť nielen v práci, kde sa s ňou denne stretávam, keďže pracujem v nadácii, ale aj s rodinou, priateľmi a známymi, pretože stále je veľa ľudí, ktorí ju neprijímajú alebo nejavia o inklúziu záujem – a určite nielen v spojitosti so vzdelávaním a školstvom. Akonáhle sa inklúzia dostane do povedomia viacerých ľudí, ktorí sa začnú inkluzívne správať vo svojich bežných životoch, dotkne sa to aj ľudí, ktorí inklúziu odmietajú alebo o nej ešte nepočuli.

Čo pre vás znamená slovo inklúzia?
Inklúzia pre mňa znamená snahu porozumieť jedinečnosti každého človeka, dať mu možnosť rozvíjať sa, rásť, podporovať ho. Neodstrkávať ľudí, ktorí sú pre nás iní, ktorí sa od nás odlišujú, snažiť sa im pomôcť nájsť svoje miesto vo svete, kde sa budú cítiť dobre, kde sa budeme všetci cítiť dobre. Aby sme pochopili, že „inakosť“ nie je zlá, ale práve naopak. Ak sa s ňou naučíme pracovať, môže byť našou najsilnejšou stránkou a poznávacím znamením v tom najlepšom slova zmysle. Znamená pre mňa dať šancu kamarátstvu aj s tými, ku ktorými sa navonok „nehodíme“. Napríklad ako malá som si myslela, že pes nemôže byť kamarát s mačkou a teraz moji psi spávajú v búde spolu s kocúrom. (smiech).

V čom vás inšpirovalo vzdelávanie na 4-vé akadémii rozvoja kritického myslenia, ktorej cieľom je vychovávať, vzdelávať, viesť k vnímavosti?
Inkluzívne vzdelávanie ma v prvom rade zmenilo. Zmenilo ma v tom zmysle, že som získala na mnohé veci iný pohľad. Pozerám sa na svet a na svoje okolie bez predsudkov, snažím sa ich nenálepkovať a dať každému šancu povedať svoj názor. Naučila som sa využiť svoju vnímavosť vo svoj prospech a pomáhať ľuďom okolo mňa. Uvedomila som, si že síce nezmením svet, ale môžem zmeniť seba. Učím sa „iných“ ľudí vnímať ako nepopísané plátno a dávať im šancu ukázať to najlepšie, čo v nich je.

Vo svojej práci ste sa rozhodli zamerať na skúmanie silných vlastností svojej kolegyne cez koučingové otázky. Ako vám napadla táto myšlienka?
Už ako dieťa som chcela pomáhať ľuďom. Chcela som, aby sa ľudia v mojom okolí mali dobre a boli spokojní. Študujem na vysokej škole personálny manažment, práca s ľuďmi ma veľmi baví. Preto som rozmýšľala, ako spojiť to, čo som sa naučila na vzdelávaní, s mojou záverečnou prácou a s pomocou pre moju kolegyňu, ktorú mám veľmi rada. Zároveň som túto tému prepojila s mojou vysokou školou, na ktorej študujem a rozhodla som sa jej venovať aj v mojej diplomovej práci. Rozhodla som sa, že budem skúmať silné vlastnosti svojej kolegyne s cieľom pomôcť jej rásť, zlepšovať sa, uľahčiť je prácu a zistiť, čo by jej pomohlo, aby sa v práci cítila dobre.

Koho každého ovplyvnilo vaše vzdelávanie?
Moje vzdelávanie ovplyvnilo mňa, pretože som si uvedomila, ako málo stačí k tomu, aby som niekomu pomohla, niečo nové naučila seba, aj iných. Jednoznačne ovplyvnilo moju kolegyňu, s ktorou som výskum robila. Sama povedala, že si uvedomila veľa vecí, na ktorých ešte musí popracovať a zistila, v čom je naozaj dobrá. O práci som sa rozprávala aj s kolegami, aby sme jej spoločnými silami pomohli rásť, zmenšili jej stresy z práce a zvýšili jej sebadôveru. Počas vzdelávania som koučingové metódy skúšala na priateľovi a myslím, že sa celkom uchytili. Tiež ich praktizujem na rodičoch a sestre, ale nehovorme im o tom. (smiech)

V čom sa zmenil váš pohľad na veci okolo?
Veľmi sa zmenil môj pohľad na rodičov detí, ktorí majú deti v detskom domove. Pre mňa to boli doteraz často neschopní ľudia, ktorí zlyhali, nedokážu sa postarať ani sami o seba a tobôž nie o dieťa. O dieťa, ktoré ich zavinením prišli na svet. Zavinením preto, že už pred samotným vzdelávaním som vnímala deti z detského domova ako problematickú skupinu, ktorej vstup do normálneho života, na trh práce, teda po opustení detského domova, je veľmi ťažký. Z tohto dôvodu som takýchto rodičov vnímala ako “ničiteľov” mladého života. Nedokázala som tým ľuďom, ktorí boli len v mojej predstave, odpustiť to, že dieťa, ktoré je v detskom domove, žije s myšlienkou, že je nechcené a nemilované. Takto som ich vnímala až do prezentácie mojich spolužiačok na 4vé akadémii, Zuzky a Viki, ktoré spravili živú knihu s maminou, ktorej deti boli v detskom domove. Prevratné pre mňa bolo to, že na človeka, o ktorom som doteraz mala predsudky, som sa zrazu pozerala s rešpektom, s úctou a obdivom. Pre mňa je žena, ktorá bola živou knihou, dôkazom toho, že ľudia sa dokážu zmeniť. Že materinský cit a láska je nad všetkými “rýchlymi” rozkošami a radosťami, ktoré jej prinášal život predtým, než mala deti. Že keď ľudia chcú, majú túžbu, sen, dokážu zmeniť seba aj svoj život od základov.

Ak by ste si mohli priať, akú spoločnosť by ste chceli mať na Slovensku?
Spoločnosť ľudí, ktorí nebudú mať predsudky a nebudú sa na doteraz neznámych pozerať s nenávisťou v očiach. Uvedomujem si, že prejsť od nálepky k čistému plátnu je veľmi náročné, ale pokiaľ to dokážem ja, dokáže to ktokoľvek. Dôležité je začať od seba a nečakať, že spoločnosť sa zmení sama. Chcela by som, aby sa ľudia mali radi, nenálepkovali sa, nehodnotili sa podľa jedného pohľadu. Koniec koncov, už ako malých nás rodičia učili, že kniha sa nemá súdiť podľa obalu. A je len na nás túto múdru vetu začať praktizovať v životoch a dať aj človeku s „inakosťou“, ktorý na prvý pohľad nespĺňa naše „štandardy“, možnosť spoznať ho.

Natáliinu prácu si môžete pozrieť aj tu

11 jan

Veronika Šušková: Za každým zákazníkom je príbeh

Eduma vám prináša zaujímavé rozhovory s ľuďmi, ktorí absolvovali 4vé akadémiu rozvoja krického myslenia. Zaujíma nás, čo im inkluzívne vzdelávanie dalo a ako vidia svet okolo seba. Veronika Šušková pracuje v call centre spoločnosti Slovak Telekom. Zapojila sa do inkluzívneho vzdelávania cez svoju firmu a spolu s ďalšími kolegami absolvovala modul Cez príbehy k spoločenskej zodpovednosti, ktorej výsledkom bol aj jej e-book s príbehmi nazerajúcimi na zákazníkov na druhej strane telefonickej linky. Počas hovorov s ľuďmi sa im snažila načúvať inak. Sledovala a predstavovala si ich osobné príbehy a zapisovala si svoje reflexie, ktoré sa napokon rozhodla zdieľať aj s radami pre kolegov, ako sa správať v istých situáciách.

Čo vám na začiatku hovorilo inkluzívne vzdelávanie?

Spočiatku som ani len netušila, čo je inklúzia alebo inkluzívna starostlivosť o zákazníka. Celé to na mňa pôsobilo dosť zložito, až som musela začať googliť.

Mali ste od nej nejaké očakávania?

V našej firme som už zažila veľa školení, ktoré sú rôzne. Myslím, že veľa z nich je najmä o školiteľoch, ale čo sa týka nášho inkluzívneho vzdelávania, ktoré sme mali so Janette Motlovou a s organizáciou EDUMA, to bolo azda to najlepšie, čo som doposiaľ zažila. Pamätám si, že to všetko začalo asi pred rokom jednodňovým tréningom v Slovak Telekome. Prvotne som bola rada, že sa trocha ulejem z práce, lebo niekedy z nej človek nedokáže vypnúť. Napokon som zažila vzdelávanie, ktoré bolo nesmierne hravé a zaujímavé. Po niekoľkých hodinách som sa na svoju prácu začala pozerať úplne inak. Zrazu som si uvedomila, že rozoberáme silné momenty života, ako keď sa stretnete s nevidiacim zákazníkom alebo vám volá človek s ťažkou prekážkou, čo si častokrát ani neuvedomujeme. Boli to lekcie nesmiernej pokory k ľuďom okolo mňa, k mojej práci i rodine, za čo veľmi ďakujem.

Zažili ste momenty, pri ktorých ste začali vnímať svet a ľudí okolo seba aj inak?

Myslím, že som mala veľa silných momentov. Veľakrát sa mi dokonca stávalo, že počas nášho vzdelávania odzneli myšlienky, z ktorých som mala neraz slzy na krajíčku. Spomínam si, ako som počas príprav mojej záverečnej práce, čítala e-book Bez domova do domova, ktorý bol plný príbehov detí vyrastajúcich v detských domovoch, ale aj príbehov matiek, ktoré svoje deti museli z istých dôvodov dať do domova. Spomínam si na dni, kedy som pripravovala svoju záverečnú prácu. Keďže v našej spoločnosti pracujem na call centre a denne som v kontakte so zákazníkmi, počas niekoľkých týždňov som intenzívnejšie vnímala ľudí na druhej strane telefonickej linky a vybavovala si rôzne situácie. Snažila som sa ich počúvať, reflektovať ich a viac porozumieť tomu, prečo reagujú istým spôsobom, čo sa v ich príbehu deje. Z toho napokon vzišiel aj môj e-book, ktorý obsahuje príbehy a rôzne situácie so zákazníkmi a verím, že je dobrou pomôckou aj pre mojich začínajúcich kolegov. Ďalšie silné momenty som zažila, keď sme sa mohl

i osobne stretnúť s ľuďmi s prekážkami – s nevidiacou Soňou, s Maťom bez rúk – a rozprávať sa s nimi, pochopiť, ako vnímajú svet a ľudí okolo seba a čím všetkým musia v živote prechádzať.

Akými prekážkami ste prechádzali vy počas vášho vzdelávania?

Zažívala som „aha“ momenty. Viete také tie chvíle, kedy je človek o niečom skalopevne presvedčený, niečo sa nám nepáči a ani sa o to hlbšie nezaujímame, máme o tom svoju pravdu. Ja som mala takéto predsudky voči matkám, ktoré svoje deti dávajú do detských domovov. Bola som z toho zhrozená, sklamaná, ba dokonca nahnevaná. Tento blok sa vo mne zmenil práve vďaka videám v Online živej knižnici a e-booku Bez domova do domova z dielne organizácie EDUMA. Pamätám si, ako sme sa o tom s mojou mentorkou rozprávali. Pýtala som sa: Ako je to vôbec možné? A ona mi namiesto odpovede posunula e-book a odporučila pár príbehov. Pochopila som, že každý v našom živote môže dávať iba toľko, koľko dostáva od druhých. Veľa je to aj o rodine, v ktorej vyrastáme a potom o ľuďoch, s ktorými sa v živote stretávame. A práve toto sa mi asi najviac páčilo na inkluzívnej starostlivosti, že som si pritom mohla utriediť aj niektoré myšlienky a zrazu som sa začala zamýšľať aj nad vecami, ktoré by mi predtým nenapadli.

Zmenilo sa niečo, odkedy ste prešli cestou vzdelávania?

Osobnostne som sa nezmenila, som stále taká istá a som svojská, ale vnútorne som sa stala akoby pokornejšou. V rámci všetkého, s čím sa v mojom živote stretnem. Myslím, že tie dvere sa otvorili vtedy, keď som prestala myslieť len na seba a začala som okolo seba vnímať aj druhých. Navyše, najväčšiu radosť mi urobil môj e-book s príbehmi, ktorý som vlastnoručne napísala. Nikdy predtým som nepripravovala prácu takéhoto druhu a navyše môj e-book teraz môže slúžiť aj mojim kolegom. Vložila som do neho veľa svojich myšlienok, skúseností, poznania, ktoré som nadobudla v práci a som vďačná za každú spätnú väzbu. Verím, že bude pre mnohých inšpiratívny.

Po roku ste tam, kde ste dnes. Vydali by ste sa po ceste inkluzívneho vzdelávania ešte raz?

Určite áno. Najsilnejšie poznanie, ktoré mi inkluzívna starostlivosť dala, je pokora. Vždy som sa považovala sa veľmi prchkého a výbušného človeka, no teraz si uvedomujem samú seba v niektorých situáciách a vravím si, ako je pokora veľmi dôležitá. Podobné vzdelávanie má na Slovensku a vo firmách obrovský zmysel. Veď sa len pozrite, aká je doba na Slovensku. Ľudia si závidia, nedoprajú. Je to ako v tej piesni od Katarzie: „Čo nemôžeme mať, chceme aspoň oblíznuť.“ Prečo? Nie som skeptická, aj keď to možno skepticky znie, ale mali by sme sa každý z nás zamyslieť aj nad inými vecami, ako len sami nad sebou. Lebo ako hovorí Jan Werich: „Najprv sme ľudia a až potom Česi, Maďari alebo Švédi. Naším prvotným a základným domovom je zemeguľa.“ Po roku cítim, že okolo seba veci a ľudí viac pozorujem, počúvam a vnímam.

Veronikinu prácu si môžete pozrieť aj tu.