Dušan Jaura: Mosty sú lepšie ako múry, za ktorými kvasia predsudky
S Bilingválnym gymnáziom CS Lewisa v Bratislave sme zorganizovali spoločný workshop Cez inkluzívny prístup k rozvoju. Gymnázium je tiež víťazom ocenenia Generácie 3.0, ktoré tento rok odovzdala Nadácia Pontis za inovatívne prístupy vo vzdelávaní. Rozprávali sme sa s riaditeľom, Dušanom Jaurom, prečo je pre školu a jej učiteľov téma inklúzie dôležitá.
Prečo ste sa rozhodli riešiť inklúziu na vašej škole?
Pred piatimi rokmi prišiel na našu školu študent so svalovou dystrofiou. Chceli sme mu pomôcť, ale krátko na to sme zistili, že podobne on pomáha nám. Učí nás pozerať sa na svet jeho očami. Napríklad, ako vysoké sú na škole schody. Dokáže ich zdolať? Prečo je prvý schod pri vstupe do budovy vyšší? Budeme musieť urobiť počas jeho štúdia urobiť isté zmeny, zásahy na škole? Tomáš nám nedávno zmaturoval. Mimochodom, na samé jednotky. Boli by sme radi, keby sa rozmanitosť stala trvalo udržateľnou črtou našej školy. Podobné to je so sociálnou diverzitou – veríme, že spolužitie študentov privilegovaných aj tých z menej podnetného prostredia obohatí nás všetkých. Rozšíri náš svet a staneme sa všetci o kúsok ľudskejší.
Je podľa vás jednoduché zavádzať inkluzívny prístup na škole alebo ste stále v procese uchopenia tejto témy?
Inklúzia nikdy nie je jednoduchá. Myslíme si ale, že okrem fyzickej bezbariérovosti, ktorá sa tento rok stala na škole realitou, máme istý potenciál aj na mentálnu bezbariérovosť. Naše školy sme kedysi zakladali s nádejou, že vybudujeme mosty medzi ľuďmi odlišných svetonázorov – medzi veriacimi, aj neveriacimi – že mosty sú lepšie ako múry, za ktorými zbytočne kvasia predsudky o tom, čo asi robia „tí druhí“. Toto nám už ako tak ide, ale dnes sa nám zdá, že ďalším múrom, ktorý treba zvaliť sú steny „bratislavskej bubliny“ ktorá končí kdesi za Zlatými pieskami. Hovorím o stene sociálnych rozdielov…
Ako reagujú na tému inklúzie učitelia?
Na začiatku roka sme si tému inklúzie stanovili ako jednu z dvoch hlavných priorít. Podarilo sa nám vytvoriť vonkajšie štruktúry, škola je bezbariérová a získali sme grant na 40 sociálnych štipendií v najbližších štyroch rokoch. Najdôležitejšia práca nás ešte len čaká. Keď sme o tom v auguste minulého roku začali hovoriť, kolegovia vyjadrili rešpekt voči téme inklúzie, o ktorej veľa nevieme. Máme však veľkú chuť sa s ňou popasovať. Zisťujeme, že nezačíname úplne na zelenej lúke a do istej miery inklúzia na našej škole už nejaký čas prebieha, teraz len otvárame jej nový rozmer. Navyše, nie sme v tom sami. Spolupracujeme s ľuďmi, ktorí o tom vedia viac, napríklad s vami z Edumy…
Počas nášho spoločného workshopu bolo vidieť, ako sa zapájajú aj učitelia. Ako to vnímaš z pozície riaditeľa? Ste na dobrej ceste?
Páčilo sa mi to. Učitelia sú motivovaní, otvorení a zvedaví. Chápeme, že takéto scitlivovanie voči ľuďom s prekážkami nám pomáha ako pedagógom aj v našom bežnom fungovaní. Je dobré vedieť sa vcítiť do kože toho druhého a tomu prispôsobiť formu výuky, veď v podstate každý z nás je svojím spôsobom „iný“…
Inšpiroval vás dnešný tréning Od inklúzívneho prístupu k rozvoju? Čo bolo jeho cieľom?
Cez príbehy sme hovorili o tom, čo je podľa nás integrácia, inklúzia, diferenciácia a segregácia. Keďže sme bežcami na dlhú trať, chceme sa ešte viac zamerať na samotné základy – na našu motiváciu a prípadné obavy. Týmto smerom chceme pokračovať aj pri najbližšom stretnutí koncom augusta.
Vediete v inklúzii aj žiakov na škole? Akým spôsobom?
Áno, na teoretickej rovine napríklad na hodinách Globálneho vzdelávania. Nedávno som sa jednej z nich zúčastnil. Učiteľ každému z nás rozdal nejakú identitu. Mne sa ušla rola „dcéra riaditeľa banky, študentka ekonomickej univerzity, a vyzval nás k tomu, aby sme urobili krok vpred vždy vtedy, keď môžeme na danú výpoveď povedať „áno“. Napríklad, môžem slobodne cestovať a študovať podľa vlastného výberu. Tých otázok bola asi 20 a postupne sme sa rozdelili pozdĺž celej galérie. Pekne som kráčal vpred a trochu ma rozčuľovalo, prečo sa tí vzadu nezapájajú. Ale, až keď zverejnili svoje identity ako napríklad Róm z osady, pochopili sme, že sa nemohli pohnúť dopredu. Trochu praktickejšia je napríklad povinnosť študenta venovať 10 hodín dobrovoľníckej práce v prospech druhých – nezriedka znevýhodnených, napríklad doučovaním v domovoch či pomoci bezdomovcom. Veríme, že práve vďaka štipendiám sa ešte viac posunieme smerom von z našej „bubliny“.
V Edume sme si odniesli jedno z historicky prvých ocenení Generácia 3.0, ktorú nedávno odovzdala Nadácia Pontis za inšpiratívne vzdelávacie prístupy. Keď sme takmer pred rokom a pol zakladali našu organizáciu a rozbiehali náš vzdelávací portál Onlinezivakniznica.sk, netušili sme, ako rýchlo sa v Edume začnú diať veci. Za ten čas sme nakrútili desiatky príbehov Živých kníh, ktoré hovoria o prekonávaní prekážok v našej spoločnosti. Uskutočnili sme rôzne zážitkové workshopy a tréningy zamerané na scitlivovanie a vnímanie potrieb mladých ľudí, ktorým hrozí spoločenské vylúčenie a diskutovali sme so žiakmi na školách.
Rizoto tisíc a jednej noci, cigánske „divoké“ Marikle, povzbudivý čajík, emočný elixír alebo koláčiky s príbehom. Na to všetko sa môžete tešiť v našej Čitárni so Živými knihami počas Restaurant Day. Čakáme vás už túto sobotu 20.mája 2017 o 10.hodine v Starej tržnici v Bratislave.
Počas Restaurant Day 2017 sa s niektorými môžete v našej Čitárni osobne porozprávať, iné si budete môcť pozrieť na našej veľkej obrazovke. Môžete sa tiež otestovať, či máte strach z nových a nepomenovaných vecí a či sa vyznáte vo svojich emóciách. Zároveň spolu budeme písať jednu veľkú dobrodružnú knihu o tom, čoho a koho sa v živote bojíme a ako sa nám darí náš strach prekonávať. Vítaní sú aj malí ilustrátori, ktorí sa neboja veselých strašidiel a malých príšer.
Prečo potrebujeme na Slovensku vnímavú spoločnosť? Naozaj nás zužuje strach z nepoznaného? Ukazuje sa, že áno. Že nedokážeme pracovať s vlastnými predsudkami a že odsúvame druhých na okraj skôr, ako by sme ich poznali a zaoberali sa ich problémami. A to sa v EDUMA snažíme zmeniť.
Suzanne, Hind, Hisham, Doaa a ďalší mladí ľudia zo Sýrie. Sedela som v kresle vedľa šestnásťročných sestier Suzanne, ktoré si pozerali videá vo svojich telefónoch. „Toto je mesto, ktoré sme opustili. Pozri sa, ako horí,“ Suzanne ku mne prehovorila krásnou angličtinou. „Zbombardované Allepo, v ktorom aj dnes umierajú ľudia,“ dodala Hind. Dievčatá boli nesmierne empatické a múdre. Netušila som však ešte, čo všetko majú za sebou.