Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /data/0/6/06034794-27e3-4d3c-a5a8-6903c1a6eee9/eduma.sk/sub/old/wp-content/themes/fruitful/inc/metaboxes/init.php on line 756
Blog | EDUMA Od emócií k poznaniu
11 jan

Veronika Šušková: Za každým zákazníkom je príbeh

Eduma vám prináša zaujímavé rozhovory s ľuďmi, ktorí absolvovali 4vé akadémiu rozvoja krického myslenia. Zaujíma nás, čo im inkluzívne vzdelávanie dalo a ako vidia svet okolo seba. Veronika Šušková pracuje v call centre spoločnosti Slovak Telekom. Zapojila sa do inkluzívneho vzdelávania cez svoju firmu a spolu s ďalšími kolegami absolvovala modul Cez príbehy k spoločenskej zodpovednosti, ktorej výsledkom bol aj jej e-book s príbehmi nazerajúcimi na zákazníkov na druhej strane telefonickej linky. Počas hovorov s ľuďmi sa im snažila načúvať inak. Sledovala a predstavovala si ich osobné príbehy a zapisovala si svoje reflexie, ktoré sa napokon rozhodla zdieľať aj s radami pre kolegov, ako sa správať v istých situáciách.

Čo vám na začiatku hovorilo inkluzívne vzdelávanie?

Spočiatku som ani len netušila, čo je inklúzia alebo inkluzívna starostlivosť o zákazníka. Celé to na mňa pôsobilo dosť zložito, až som musela začať googliť.

Mali ste od nej nejaké očakávania?

V našej firme som už zažila veľa školení, ktoré sú rôzne. Myslím, že veľa z nich je najmä o školiteľoch, ale čo sa týka nášho inkluzívneho vzdelávania, ktoré sme mali so Janette Motlovou a s organizáciou EDUMA, to bolo azda to najlepšie, čo som doposiaľ zažila. Pamätám si, že to všetko začalo asi pred rokom jednodňovým tréningom v Slovak Telekome. Prvotne som bola rada, že sa trocha ulejem z práce, lebo niekedy z nej človek nedokáže vypnúť. Napokon som zažila vzdelávanie, ktoré bolo nesmierne hravé a zaujímavé. Po niekoľkých hodinách som sa na svoju prácu začala pozerať úplne inak. Zrazu som si uvedomila, že rozoberáme silné momenty života, ako keď sa stretnete s nevidiacim zákazníkom alebo vám volá človek s ťažkou prekážkou, čo si častokrát ani neuvedomujeme. Boli to lekcie nesmiernej pokory k ľuďom okolo mňa, k mojej práci i rodine, za čo veľmi ďakujem.

 Zažili ste momenty, pri ktorých ste začali vnímať svet a ľudí okolo seba aj inak?

Myslím, že som mala veľa silných momentov. Veľakrát sa mi dokonca stávalo, že počas nášho vzdelávania odzneli myšlienky, z ktorých som mala neraz slzy na krajíčku. Spomínam si, ako som počas príprav mojej záverečnej práce, čítala e-book Bez domova do domova, ktorý bol plný príbehov detí vyrastajúcich v detských domovoch, ale aj príbehov matiek, ktoré svoje deti museli z istých dôvodov dať do domova. Spomínam si na dni, kedy som pripravovala svoju záverečnú prácu. Keďže v našej spoločnosti pracujem na call centre a denne som v kontakte so zákazníkmi, počas niekoľkých týždňov som intenzívnejšie vnímala ľudí na druhej strane telefonickej linky a vybavovala si rôzne situácie. Snažila som sa ich počúvať, reflektovať ich a viac porozumieť tomu, prečo reagujú istým spôsobom, čo sa v ich príbehu deje. Z toho napokon vzišiel aj môj e-book, ktorý obsahuje príbehy a rôzne situácie so zákazníkmi a verím, že je dobrou pomôckou aj pre mojich začínajúcich kolegov. Ďalšie silné momenty som zažila, keď sme sa mohl

i osobne  stretnúť s ľuďmi s prekážkami – s nevidiacou Soňou, s Maťom bez rúk – a rozprávať sa s nimi, pochopiť, ako vnímajú svet a ľudí okolo seba a čím všetkým musia v živote prechádzať.

Akými prekážkami ste prechádzali vy počas vášho vzdelávania?

Zažívala som „aha“ momenty. Viete také tie chvíle, kedy je človek o niečom skalopevne presvedčený, niečo sa nám nepáči a ani sa o to hlbšie nezaujímame, máme o tom svoju pravdu. Ja som mala takéto predsudky voči matkám, ktoré svoje deti dávajú do detských  domovov. Bola som z toho zhrozená, sklamaná, ba dokonca nahnevaná. Tento blok sa vo mne zmenil práve vďaka videám v Online živej knižnici a e-booku Bez domova do domova z dielne organizácie EDUMA. Pamätám si, ako sme sa o tom s mojou mentorkou rozprávali. Pýtala som sa: Ako je to vôbec možné? A ona mi namiesto odpovede posunula e-book a odporučila pár príbehov. Pochopila som, že každý v našom živote môže dávať iba toľko, koľko dostáva od druhých. Veľa je to aj o rodine, v ktorej vyrastáme a potom o ľuďoch, s ktorými sa v živote stretávame. A práve toto sa mi asi najviac páčilo na inkluzívnej starostlivosti, že som si pritom mohla utriediť aj niektoré myšlienky a zrazu som sa začala zamýšľať aj nad vecami, ktoré by mi predtým nenapadli.

Zmenilo sa niečo, odkedy ste prešli cestou vzdelávania?

Osobnostne som sa nezmenila, som stále taká istá a som svojská, ale vnútorne som sa stala akoby pokornejšou. V rámci všetkého, s čím sa v mojom živote stretnem. Myslím, že tie dvere sa otvorili vtedy, keď som prestala myslieť len na seba a začala som okolo seba vnímať aj druhých. Navyše, najväčšiu radosť mi urobil môj e-book s príbehmi, ktorý som vlastnoručne napísala. Nikdy predtým som nepripravovala prácu takéhoto druhu a navyše môj e-book teraz môže slúžiť aj mojim kolegom. Vložila som do neho veľa svojich myšlienok, skúseností, poznania, ktoré som nadobudla v práci a som vďačná za každú spätnú väzbu. Verím, že bude pre mnohých inšpiratívny.

Po roku ste tam, kde ste dnes. Vydali by ste sa po ceste inkluzívneho vzdelávania ešte raz?

Určite áno. Najsilnejšie poznanie, ktoré mi inkluzívna starostlivosť dala, je pokora. Vždy som sa považovala sa veľmi prchkého a výbušného človeka, no teraz si uvedomujem samú seba v niektorých situáciách a vravím si, ako je pokora veľmi dôležitá. Podobné vzdelávanie má na Slovensku a vo firmách obrovský zmysel. Veď sa len pozrite, aká je doba na Slovensku. Ľudia si závidia, nedoprajú. Je to ako v tej piesni od Katarzie: „Čo nemôžeme mať, chceme aspoň oblíznuť.“ Prečo? Nie som skeptická, aj keď to možno skepticky znie, ale mali by sme sa každý z nás zamyslieť aj nad inými vecami, ako len sami nad sebou. Lebo ako hovorí Jan Werich: „Najprv sme ľudia a až potom Česi, Maďari alebo Švédi. Naším prvotným a základným domovom je zemeguľa.“ Po roku cítim, že okolo seba veci a ľudí viac pozorujem, počúvam a vnímam.

Veronikinu prácu si môžete pozrieť aj tu.

 

04 júl

Dušan Jaura: Mosty sú lepšie ako múry, za ktorými kvasia predsudky

S Bilingválnym gymnáziom CS Lewisa v Bratislave sme zorganizovali spoločný workshop Cez inkluzívny prístup k rozvoju. Gymnázium je tiež víťazom ocenenia Generácie 3.0, ktoré tento rok odovzdala Nadácia Pontis za inovatívne prístupy vo vzdelávaní. Rozprávali sme sa s riaditeľom, Dušanom Jaurom, prečo je pre školu a jej učiteľov téma inklúzie dôležitá.

 

Prečo ste sa rozhodli riešiť inklúziu na vašej škole?

Pred piatimi rokmi prišiel na našu školu študent so svalovou dystrofiou. Chceli sme mu pomôcť, ale krátko na to sme zistili, že podobne on pomáha nám. Učí nás pozerať sa na svet jeho očami. Napríklad, ako vysoké sú na škole schody. Dokáže ich zdolať? Prečo je prvý schod pri vstupe do budovy vyšší? Budeme musieť urobiť počas jeho štúdia urobiť isté zmeny, zásahy na škole? Tomáš nám nedávno zmaturoval. Mimochodom, na samé jednotky. Boli by sme radi, keby sa rozmanitosť stala trvalo udržateľnou črtou našej školy. Podobné to je so sociálnou diverzitou – veríme, že spolužitie študentov privilegovaných aj tých z menej podnetného prostredia obohatí nás všetkých. Rozšíri náš svet a staneme sa všetci o kúsok ľudskejší.

 

Je podľa vás jednoduché zavádzať inkluzívny prístup na škole alebo ste stále v procese uchopenia tejto témy?

Inklúzia nikdy nie je jednoduchá. Myslíme si ale, že okrem fyzickej bezbariérovosti, ktorá sa tento rok stala na škole realitou, máme istý potenciál aj na mentálnu bezbariérovosť. Naše školy sme kedysi zakladali s nádejou, že vybudujeme mosty medzi ľuďmi odlišných svetonázorov – medzi veriacimi, aj neveriacimi – že mosty sú lepšie ako múry, za ktorými zbytočne kvasia predsudky o tom, čo asi robia „tí druhí“. Toto nám už ako tak ide, ale dnes sa nám zdá, že ďalším múrom, ktorý treba zvaliť sú steny „bratislavskej bubliny“ ktorá končí kdesi za Zlatými pieskami. Hovorím o stene sociálnych rozdielov…

 

Ako reagujú na tému inklúzie učitelia?

Na začiatku roka sme si tému inklúzie stanovili ako jednu z dvoch hlavných priorít. Podarilo sa nám vytvoriť vonkajšie štruktúry, škola je bezbariérová a získali sme grant na 40 sociálnych štipendií v najbližších štyroch rokoch. Najdôležitejšia práca nás ešte len čaká.  Keď sme o tom v auguste minulého roku začali hovoriť, kolegovia vyjadrili rešpekt voči téme inklúzie, o ktorej veľa nevieme. Máme však veľkú chuť sa s ňou popasovať. Zisťujeme, že nezačíname úplne na zelenej lúke a do istej miery inklúzia na našej škole už nejaký čas prebieha, teraz len otvárame jej nový rozmer. Navyše, nie sme v tom sami. Spolupracujeme s ľuďmi, ktorí o tom vedia viac, napríklad s vami z Edumy…

 

Počas nášho spoločného workshopu bolo vidieť, ako sa zapájajú aj učitelia. Ako to vnímaš z pozície riaditeľa? Ste na dobrej ceste?

Páčilo sa mi to. Učitelia sú motivovaní, otvorení a zvedaví. Chápeme, že takéto scitlivovanie voči ľuďom s prekážkami nám pomáha ako pedagógom aj v našom bežnom fungovaní. Je dobré vedieť sa vcítiť do kože toho druhého a tomu prispôsobiť formu výuky, veď v podstate každý z nás je svojím spôsobom „iný“…

 

Inšpiroval vás dnešný tréning Od inklúzívneho prístupu k rozvoju? Čo bolo jeho cieľom?

Cez príbehy sme hovorili o tom, čo je podľa nás integrácia, inklúzia, diferenciácia a segregácia. Keďže sme bežcami na dlhú trať, chceme sa ešte viac zamerať na samotné základy – na našu motiváciu a prípadné obavy. Týmto smerom chceme pokračovať aj pri najbližšom stretnutí koncom augusta.

 

Vediete v inklúzii aj žiakov na škole? Akým spôsobom?

Áno, na teoretickej rovine napríklad na hodinách Globálneho vzdelávania. Nedávno som sa jednej z nich zúčastnil. Učiteľ každému z nás rozdal nejakú identitu. Mne sa ušla rola „dcéra riaditeľa banky, študentka ekonomickej univerzity, a vyzval nás k tomu, aby sme urobili krok vpred vždy vtedy, keď môžeme na danú výpoveď povedať „áno“. Napríklad, môžem slobodne cestovať a študovať podľa vlastného výberu. Tých otázok bola asi 20 a postupne sme sa rozdelili pozdĺž celej galérie. Pekne som kráčal vpred a trochu ma rozčuľovalo, prečo sa tí vzadu nezapájajú. Ale, až keď zverejnili svoje identity ako napríklad Róm z osady, pochopili sme, že sa nemohli pohnúť dopredu. Trochu praktickejšia je napríklad povinnosť študenta venovať 10 hodín dobrovoľníckej práce v prospech druhých – nezriedka znevýhodnených, napríklad doučovaním v domovoch či pomoci bezdomovcom. Veríme, že práve vďaka štipendiám sa ešte viac posunieme smerom von z našej „bubliny“.

10 okt

Čítajte knihy, ktoré voňajú človečinou

13123243_242491569440653_5979066951771619067_oSuzanne, Hind, Hisham, Doaa a ďalší mladí ľudia zo Sýrie. Sedela som v kresle vedľa šestnásťročných sestier Suzanne, ktoré si pozerali videá vo svojich telefónoch. „Toto je mesto, ktoré sme opustili. Pozri sa, ako horí,“ Suzanne ku mne prehovorila krásnou angličtinou. „Zbombardované Allepo, v ktorom aj dnes umierajú ľudia,“ dodala Hind. Dievčatá boli nesmierne empatické a múdre. Netušila som však ešte, čo všetko majú za sebou. Read More