Inklúzia

Občas sa mi zdá, že dôležité slová sa stávajú bezcennými v rukách tých, ktorí im nerozumejú.

Dnes o inklúzii.
Všade o nej rozprávajú. Hmýri sa tam, kde to slovo pôsobí IN. Lenže…Inklúzia nie je len také obyčajné slovo.

Skrýva sa v nej budúcnosť, život človeka, ktorý stojí na okraji spoločnosti. Ak tomu slovu nerozumieme, ak ho zľahčujeme, ak nevidíme jeho hĺbku, volanie toho človeka nepočujeme. Len vidíme, že niečo hovorí. Vidíme, že tam stojí.
Tá priepasť medzi ním a nami je však tak široká, že aj keby kričal z plných pľúc, jeho hlas k nám nedorazí. Nemáme možnosť počuť, kým neprídeme bližšie. Kým sa nevrátime späť po ceste, ktorú my poznáme vieme, ako sme po nej prešli. Čím väčší kus späť prejdeme, tým viac počujeme, čo hovorí. Čím sme bližšie k nemu, tým viac rozumieme, ako to hovorí. A čím dlhšie s ním strávime čas, tým viac rozumieme tomu, prečo to hovorí.

O tom je slovo INKLÚZIA. O zamyslení sa nad tým, na aký čas sa musíme zastaviť, aby sme ľuďom, ktorých štart v živote začal ďaleko za nami, pomohli prekonať ten rozdiel. Zamyslení sa nad tým, na akú vzdialenosť sa musíme vrátiť, aby sme tých ľudí mohli aspoň počuť. A pochopení, že počuť nestačí….

Keď sa ma niekto pýta, aký by mal byť prvý krok k inklúzii, moja odpoveď je jednoznačná: Zastaviť sa a byť pripravený pomaly a dlho kráčať späť smerom k človeku dotiaľ, kým nielen počujem, ale aj vidím ako rozpráva a rozumiem ako myslí.

Edumáčka Janette